PRÍHODA Z MODREJ ÚSTRICE

Piatok sa ťahal neuveriteľne pomaly. Ak existovali odtiene šedi ktoré som nikdy nevidel, ten piatok boli výrazné ako neóny. Neviem prečo, mal som nostalgickú náladu a chuť pozrieť sa zblízka na vlaky. Vždy ma priťahovala tá vzdialenosť ktorú ušli a pritom keď sa objavili spoza poľa pôsobili akoby sa odtiaľto nikdy nepohli. Ich masívnosť a zároveň rýchlosť, vlaky sú dokonalá ukážka ambivalencie. A čo pomáha dumavej mysli v cestovaní  po koľajniciach nepreskúmaných myšlienok, ktoré sa po správnom spájaní menia na nápady? Víno. Otvorili sme ho sediac na operadle ošarpanej lavičky. Tieto lavičky sú krásne. Veľké brvná zvráskavené vekom, prerastené sivými hubami. Spojené na koncoch betónovými kvádrami tvaru K. Nebudem sa tváriť že to víno bolo dobrota.. na cestovateľské účely však stačilo. Prvá fľaša kolujúca medzi štyrmi  sa stratila za pár minút. Zrejme som nebol sám kto chcel z tohto miesta zdrhnúť čo najskôr. Inokedy víno pod 3 eurá “degustujeme“ aj pol hodinu. Zápas s druhou a treťou fľašou nám trval o čosi dlhšie. No nakoniec padli aj ony. Začali sme sa cítiť dobrodružstvo.. keď sa nám spoza chrbta ozvali hrdzavé pánty. Z malej búdy, staničnej krčmy sa vykotúľali dve zrejme miestne krásky. Obe mali bystrí pohľad hlucháňa tetrova v ruji. Fajčili a témou ich sofistikovanej diskusie bola asi anatómia, pretože v každej vete ktorú som zachytil, padla aspoň jedna časť mužského či ženského tela. Po chvíli sa s nami dali do reči. Začali nás volať dnu. Do toho zašitého miesta z ktorého sa tak pracne pred pár minútami vyštverali. V dedine sa tomuto podniku hovorí Modrá Ústrica. Neviem ako, ale nechali sme sa presvedčiť. Vchádzal som prvý a to čo sa mi objavilo pred očami je tak zložité na opis, že mám chuť v tomto mieste skončiť. Strop vysoký tak meter deväťdesiat, rozpukaný sem tam mapa po vlhkosti, inde zase fľaky v úrovni stolov lepkavých od pohľadu. Sadli sme si k stolu kde bolo už aj tak priveľa štamgastov. Hudba hrala ako inak z tisícročného sinťáku obsluhovaného počmúhlim pánom, ktorý mohol vážiť tak od stodvadsať hore. Playback mi ničil sluch a ostatný oň asi prišli pretože sa tvárili blažene, s privretými očami kyvkali hlavami do vytušeného, čisto teoretického rytmu. Chlapík za sinťákom raz za čas brnkol do klávesnice a zakaždým úspešne minul správny tón. Tričko s krokodílom pri srdci mal vyhrnuté aby mu bolo vidno majestátny pivný mozol, ktorý sa načahoval po klávesnici. Obrátil som svoj pohľad k stolu. Chvíľu mi trvalo rozšifrovať správy nesúce sa ponad poháre vodky a piva. Rozoberali sme mnoho vecí, a ak by som mal pojem o čase povedal by som že dlho. Ak sme sa smiali, robili sme tak úprimne a bez úmyslu ublížiť. Bolo však zaujímavé objaviť sa na ta bizarnom mieste. Každý vyzeral úžasne nereálne. Ako rozprávkové postavy pre dospelých. Kreslený horor. Atmosféra Švankmajerovho animáku. Dokopy s nami tu mohlo byť tak pätnásť ľudí. Mal som pocit akoby sa po krátkych intervaloch striedali ich pohľady. Každý na nás striehol iba pár sekúnd a potom ďalší pár očí. A ďalší. Snažil som sa nevšímať si to. Tváril som sa priateľskejšie ako kedykoľvek predtým. V tom prišla skúška úprimnosti môjho výrazu. Pri našom stole začala kolovať elektronická cigareta, každý z prísediacich si dal práska a nechal kúsok seba na plastovom šulčeku ktorý sa akoby zotrvačnosťou pohyboval ku koncu stola, za ktorým som sedel. Chlapík s jazvou o veľkosti kuchynského noža na plešine mi podal tento utešený výdobytok modernej techniky. V mojej mysli sa všetky pohľady stretli. Na mne. Spomalený záber ako si prikladám cigaretu k ústam. Vôbec nemyslím na rozbité pery, zaschnuté kútiky, nikotínovo-žlté prsty, sliny, ktorých obsah by uspokojil nejednu petriho misku. Zapriem v sebe pud sebazáchovy a dám si poriadny šluk. Krása. Chuť čerešňového tabaku podtrháva zvrátenosť situácie v ktorej som sa objavil. Vyfukujem dym a tvárim sa bohémsky. Spočiatku neveriacke pohľady sa odo mňa spokojne obracajú. Podám cigaretu po svojej ľavici a modlím sa aby ku mne už neprišla. Baba ktorá nás sem zatiahla má maličké oči. Uprostred symetrickej tváre sa jej zlievajú s obočím, nosnými dierkami a vlastne všetkým čím jej tvár disponuje. Vyznie, že chlapík od ktorého som mal tú česť prebrať štafetu elektronického fajčenia je jej otec. “Tatinko“ ako mu naša spoločníčka pri stole hovorí. Potrebuje od neho peniaze a okrem slov lásky a nehy je vidieť aj na jej vystupovaní, že od svojho otca niečo chce. Pritíska s k nemu a hladká ho po stehne. Rukou mu zahrabuje po temene a tesne míňa hlbokú jazvu. Je zvláštne ako meníme svoj vzhľad keď niečo potrebujeme. Keď je to od kamarátov trocha ostarneme, keď je to od cudzích pridávame si jeden krížik a keď je to od rodičov zázračne mladneme. Táto má okolo 20 rokov a správa sa akoby ju práve vzali do materskej školy.. Čo znamená že v otcových očiach môže mať tak pár minút po narodení. Neustále sa k nám otáča a hovorí: Simonka ľúbi svojho tatinka, Simona ho ľúbi. Jej mamina sa blažene usmieva, klipká očami a pohupuje bradavicou ktorá sa hlási o život tesne pod nosom. Všetci sa tvárime trochu prihlúplo. Holt davová psychóza. Pri milióntom “Simonka ľúbi tatinka“ sa dievčina nakloní k otcovi a začne ho bozkávať na pery. Nie však nevinne, detsky, mokré pery sa prisajú na ústa ožratého darcu chromozómov ktorý so zavretými očami bozky opätuje. Mľaskanie.  Chvíľku mi trvá kým si uvedomím čo sa stalo. Jej hlava sa odťahuje spolu s telom dozadu a medzi dvoma generáciami pier sa objaví natiahnutá slina, tak dlhá, že pavučina v rohu miestnosti sa v momente roztrhne. Tatinko sa usmieva od ucha k uchu. Začne štikútať a celý stôl (až na štyri výnimky) sa začne nonšalantne smiať. „KDE TO KURVA SOM?“ mi hučí v hlave. Navonok sa však tvárim že som si nič nevšimol. Prihlúplo, no ak vezmeme do úvahy zovňajšok ostatku nášho stola stále vyzerám ako socha mysliteľa. Cigánske pesničky gradujú do burácajúceho crescenda a pupkatý lakosťák pridáva volume. Ľudia sa stavajú a trsajú na parkete kde je aj jeden pár priveľa. Bavím sa pozorovaním dymu. Vypínam. Toto je moc aj na koňa. Dal by som si cigaretu ale v tom si spomeniem na chuť plastu a lahodných čerešní. Chuť záhadne mizne. Na jej mieste sa objavuje chuť nadýchnuť sa čerstvého vzduchu. Začínam si vymýšľať zámienku aby som mohol zdrnhúť. Treba vymyslieť niečo na úrovni. Táto spoločnosť mi niečo také, ako chce sa mi spať či už je neskoro nezožerie. Treba však vymyslieť niečo kolektívne, pretože pohľady spoločníkov prosia o vykúpenie. Hlavou klesám z cigaretového závoja dole medzi príliš skutočný obraz nášho stola. Posledná večera na Smolenickej železničnej stanici. Tatinko stále štikúta, teraz má však hlavu zvesenú, brada mu pri každom začkaní bolestivo vrazí do hrude. Všetci sa usmievajú až kým sa po jednom skutočne hlasnom začkaní neobjavia na oteckovi zvratky. Žlté ako majiteľove nechty, a nevychádzajú z úst. Tatinko v kóme zabudol otvoriť ústa a tak sa zvyšky arašidov zmiešaných s pivom a vodkou derú von jediným únikovým otvorom. Nosom. Posledné zvyšky akoby zachytené v slow motion zostávajú visieť v tenkých cícerkoch majiteľovi z nosa. Stále však kašle. Vyzerá akoby sa dusil a tak mu dcéra zakláňa hlavu, všetko je v poriadku. Vyzerá to tak že na toto je zvyknutá. V ovzduší je cítiť kyslú vôňu kvaseného ovocia. Nečakáme na povel, zdvíhame sa a bez rozlúčky utekáme jediným vchodom okolo rozžhaveného synťáku. Studený vzduch nám dáva facku ktorú nám mal dať pred tým ako sme sa rozhodli vojsť. Sme ticho, nikto nevydáva žiadny zvuk. Stalo sa toho príliš veľa za príliš krátku dobu, tak si to nechávame sami pre seba a snažíme sa to stráviť každý sám. V polovici cesty prestávame smrdieť ako stuchnuté kôstkoviny. Smiech sa rozlieha po zamrznutej roli.